Blog

Máte dlhoročnú prax v oblasti pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Čo trápi dnešné deti?

– Problémov je naozaj mnoho. V rámci nášho centra sú v popredí problémy v učení a správaní. Mnohokrát ide o kombináciu uvedených javov. Súčasnosť nesie v sebe mnoho rizík. Vďaka virtuálnemu svetu sa od seba vzďaľujeme ako ľudské bytosti. Deti si to, žiaľ, neuvedomujú, ale neskôr ich to „dobehne“ a prahnú po priateľských vzťahoch. Nemajú s nimi však reálne skúsenosti, a to je veľký problém. Často chodím aj na rodičovské združenia už od materských škôl, a na tento nový jav upozorňujem rodičov. Pretože deti si tento svet nevybrali, oni sa doň narodili a my im musíme ukázať, čo je správne, a čo nie… Veľa rodičov však podľahne tlaku spoločnosti a dopraje deťom „luxus“ v podobe nových technológií neuvedomujúc si druhú stránku mince.

Ako prebieha prvé stretnutie a koľko ich musí dieťa absolvovať?

– Predovšetkým je potrebné vytvoriť si s dieťaťom vzťah a získať si jeho dôveru. Na tom sa dá potom stavať. Nie je dobré „tlačiť veľmi na pílu“. Keď je dieťa veľmi úzkostné, ostáva s ním aj mamina a ja len sledujem ich interakciu. Postupne sa pridávam do rozhovoru, kreslíme si, hráme sa. Počet stretnutí sa nedá presne naplánovať. Ako som už spomínala, ide o spoločné „dielo“ – vzájomnú spoluprácu.

Ste autorkou troch kníh, ktoré sú napohľad určené pre deti. Čím sa odlišujú od bežných detských kníh?

– Knihy sú určené rodičom i deťom, pracovníkom s deťmi ale i starým rodičom. Prvá knižka sa volá Rozprávky nielen na čítanie. Už samotný názov napovedá, že ide o niečo viac ako len o rozprávky. Táto knižka získala aj odporúčaciu doložku z ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu. Využíva sa ako didaktická pomôcka na prevenciu sociálno-patologických javov na školách. Kniha obsahuje 14 príbehov s edukatívnym zameraním na rôzne problémové oblasti, ako sú agresívne správanie, úzkosť, problémy s pozornosťou, adaptáciou a pod. Každý príbeh obsahuje určitý problém, zápletku a v závere je zhrnuté poučenie z neho. Deti majú ale o tejto problematike diskutovať, vyjadrovať svoj názor, čo bolo dobré a čo zlé. V príbehoch vystupujú miesto ľudí zvieratká. Funguje to tak, že každý príbeh osloví práve to dieťa, ktoré má v danej oblasti problém. Cez príbehy sa deti identifikujú s hlavným hrdinom a hľadajú riešenia na ich problém. Zároveň si rozvíjajú a testujú čitateľskú gramotnosť, porozumenie textu a vyvodzujú z neho závery. Knihu má už veľa základných škôl a robila som už je tretiu dotlač.

Druhá kniha sa volá Liečivé príbehy lienky Daniely, alebo prvá pomoc pre rodičov. Komu môže pomôcť? 

– Kniha vychádza z mojej psychologickej praxe a dotýka sa mnohých aspektov, ktoré trápia dnešné deti. Je celá škála skutočne rôznych problémov od porúch učenia, cez vývinové poruchy, ale i emočné prežívania, ako je rozvod rodičov či žiarlivosť na súrodenca. Ponúkam tam i možnosť využitia relaxačných techník a prácu so strachom. Všetko sa deje cez čarovný svet rozprávok a príbehov, ktoré sú deťom také blízke. Svet fantázie a magickosti sa tu vie veľmi pekne využiť na spracovanie rôznych boliestok na detskej duši. Hlavnou postavou je lienka Danielka, ktorá nikoho nesúdi, je láskavou a sprevádzajúcou spoločníčkou, ktorá radí a pomáha všetkým bez rozdielu. Veľmi pozitívne jej rolu vnímajú najmä deti, ktoré majú status „outsidera“ a nedokážu si nájsť priateľov. Lienka im ho sčasti môže saturovať a cez príbehy si dieťa môže prežiť aj niečo pozitívne, po čom v reálnom živote túži a nedostáva sa mu toho. Som veľmi potešená, že úlohu krstnej mamy tejto knižky prijala pani Zuzka Kronerová.

Prečo ste si za krstnú mamu tretej knihy vybrali práve Adelu Vinceovú?

– Napriek tomu, že Adelka je mediálne známa a veľmi žiadaná, nestratila pokoru, a to si na nej vážim. Vnímam ju ako veľmi pozitívnu osobnosť, ktorá z môjho pohľadu dokáže byť nad vecou. Je prirodzená, vtipná a má neskutočnú charizmu. Neprezentuje lacné povrchné hodnoty, ale ide hĺbky. Svojím vtipom a láskavou sebairóniou oslovuje aj mladých ľudí, nebojí sa hovoriť o tom, že človek nemusí byť dokonalý, aby bol „hodnotný“. Poukazuje na podstatu človeka, aby sa dokázal prijať taký, aký je a dokázal sa mať skutočne rád. Veľmi si vážim jej ochotu podporiť ma. Teším sa, že práve ona je krstnou mamou tretej knihy – Moje zázračné príbehy, alebo o čom deti (ne)hovoria. Táto kniha je akýmsi terapeutickým nástrojom pre rodičov či pracovníkov s deťmi. Obsahuje veľké farebné obrázky, na ktoré si deti vymýšľajú vlastné príbehy (preto sa i volá „moje zázračné príbehy“). Na prvej strane je otvor, kde si dieťa môže napísať svoje meno, a tým sa stáva autorom. Má to viacero významov, ktoré som si uvedomila až časom. Ktoré dieťa by nechcelo mať „vlastnú“ knihu? Ako povedala Adelka, keď knihu uviedla do života, knižka rúca predsudky, že do kníh sa nemá písať a v tejto sa deti môžu vyšantiť.

Aké ohlasy máte na príbehy?

– Knižky skutočne pomáhajú vo viacerých rovinách. Mám mnoho pozitívnych spätných väzieb. U detí pominuli nočné mory, strachy, dokážu samé zaspať v postieľkach. Jedna maminka mi povedala, že veľmi pomohli jej samotnej uvedomiť si nové súvislosti. Mnohé deti si chcú opakovane čítať jeden príbeh – práve ten, ktorý najviac oslovil ich nevedomie a spracúvajú si cezeň svoju traumu. Samozrejme, sú i prípady, kde problém tkvie hlbšie a vyžaduje si aj dlhodobejšiu spoluprácu s odborníkom.

Vaše knihy ste si ilustrovali sama. Čo vznikne ako prvé, text, alebo kresba? Čo vám ide viac od srdca?

– Často ide o vzácnu súhru. Niekedy to bol najprv obrázok, a potom text. Ale, samozrejme, som vždy mala na zreteli svoj zámer. Do prvej publikácie som sa púšťala veľmi dlho, nemala som žiadne vedomosti, ako knihu vytvoriť a vydať. Neskôr to už šlo ľahšie a som veľmi vďačná sponzorom. Ľuďom, ktorí mi dôverovali a podporili ma.

Ste matkou dvoch už dospelých dcér. Keď sa obzriete dozadu, vychovávali by ste ich so skúsenosťami, ktoré dnes máte, inak?

– Za svoje dcéry som veľmi vďačná. Určite som urobila mnoho chýb, ako každý rodič, ale vychovala som dve úžasné a krásne bytosti, na ktoré som hrdá. Tu by som aj využila na priestor pre rodičov – nebojte sa vychovávať a nebojte sa svojich chýb, nie je cieľom byť dokonalým rodičom, to ani nie je možné. Hlavne stojte pri svojich deťoch, buďte „plne prítomní“. Krásne to vystihol pán Ivan Štúr: „Netreba prehnane vychovávať, stačí pekne žiť a dieťa sa k vám pridá.“ Áno, sme to my, naše hodnoty a postoje, ktoré deti napodobňujú. Nebojme sa ich prezentovať.

Zdroj : Článok je publikovný na stránke www.deti.sk